Fashion

Iný pohľad na FAST FASHION

Iste nepočujete prvý krát o tom, že módny priemysel patrí do prvej päťky najšpinavších odvetví na svete. Oblečenia sa vyrába obrovské kvantum, šetrí sa na materiáloch, prečerpávajú sa prírodné zdroje, narastá textilný odpad a v poslednom rade ho vyrábajú ľudia a deti v rozvojových krajinách za nízku mzdu. Je toho veľa, z akého hľadiska sa dá na pozadie odevného priemyslu pozrieť, no mňa zaujal ekonomický pohľad na ľudskú prácu vo fabrikách krajín tretieho sveta. Tento týždeň prebieha Fashion revolution week, ktorý vznikol na pripomenutie si tragédie, ktorá sa stala v roku 2013. V Bangladéši sa zrútila odevná fabrika Rana Plaza, čo spôsobilo stratu na životoch 1000 ľudí a 2 500 bolo zranenými. V tomto článku sa preto primárne venujem situácii v Bangladéši, i keď tieto fabriky sú rozšírené po celom svete.

Keď sa povie fast fashion a nehumánna ľudská práca, vidíte chudobných ľudí v natlačených priestoroch, bez vetrania, deti za šijacími strojmi, zlých šéfov, nepreplatené nadčasy.. JE TO NAOZAJ TAK ZLÉ AKO SA NA PRVÝ POHĽAD ZDÁ?

ĽUDSKÁ PRÁCA

Spýtali ste sa niekedy, PREČO tí ľudia v týchto fabrikách pracujú, keď je to tak nehumánne a príšerné? Odpoveď môže byť šokujúca: pretože chcú. Áno, všade na svete, nie len v rozvojových krajinách, je problém so zamestnávateľmi, ktorí pod hrozbou útokov a vydierania, držia svojich zamestnancov v práci. Za nelegálnou prácou nemusíme chodiť ďaleko a stačí sa pozrieť na gastronómiu na Slovensku. V mnohých prevádzkach vám nepreplatia nadčasy, niekedy vám nedajú ani mesačnú výplatu a budú vás tam držať iba kvôli tomu, že ak odídete, tak vlastne nedostanete zaplatené nič. Nelegálna práca je veľmi bežná u dodávateľov oblečenia a textilu pre high fashion značky ako Prada, LV, Gucii.. Tieto dizajnérske značky majú dodávateľov najmä v Európe, čo zákazník samozrejme chváli a myslí si, že sa vysokú cenu, akú platí za produkt, musí byť ich celá pracovná politika v poriadku. OBROVSKÝ OMYL. Títo dodávatelia využívajú na prácu emigrantov z blízkeho východu a Afriky. Tu zabudnite na to, že títo chudáci dostávajú výplatu a že majú nejaké humánne pracovné podmienky. Potrebuješ na malú? Odskočíš si 2 metre za stroj, ktorý žehlí kožu, aby si bol efektívny a nebol dlho preč. A presne toto sa deje v Taliansku v obrovskej kožiarenskej fabrike, ktorá dodáva kožu vyššie spomínaným dizajnérskym značkám. Nech sa páči. Žiadna rozvojová krajina, žiadne fast fashion značky.

1. BEZPEČNOSŤ

Je zaujímavé, že žiadne hnutia za zatvorenie fabrík v krajinách tretieho sveta nehovoria o úmrtiach v iných odvetviach, ale vždy operujú iba so zrútenou budovou Rana Plaza. Napríklad vo Vietname pracuje 59% obyvateľstva v poľnohospodárstve. A to je v rozvojových krajinách ďaleko nebezpečnejšie, než práca vo fabrike. Na svete je ročne okolo 335 000 fatálnych pracovných nehôd, z čoho približne 170 000 je v poľnohospodárstve. Je logické, že nám, čo chodíme do klimatizovaných kancelárii, chodíme na toaletu kedy potrebujeme, máme niekedy až hodinovú pauzu na obed, sa práca vo fabrike vidí byť nebezpečná a zotročujúca. Ale to je len preto, lebo z nás nikto v skutočnosti nezažil takú chudobu, aká je bežná v rozvojových krajinách.

2. PLAT

Ľudia v chudobných krajinách, ktorí nežijú v hlavom meste, nemajú príliš veľa pracovných možností. Buď môžu pracovať v poľnohospodárstve za mizerný plat alebo zoberú prácu vo fabrike, ktorá je lepšie platená. Keď si pozrieme štatistiky, v Bangladéši je priemerná mzda (median) okolo 8 772 USD ročne (cca 731 USD mesačne), pracovník vo fabrike zarobí okolo 1 140 USD ročne (cca 95 USD mesačne). U nás je priemerná mzda okolo 1 000 Eur mesačne, z čoho v stavebníctve je to okolo 750 Eur. Čo to znamená? Že mzdu majú nastavenú adekvátne na ich životný štandard.

V roku 2019 prebehlo niekoľko protestov za zvýšenie platu zamestnancov vo fabrikách. Vo výsledku boli všetci protestujúci vyhodení a teraz nemajú prácu. To môže byť výsledok toho, že do nich západný svet rýpe a namiesto toho, aby mali prácu za aspoň 95 dolárov, nemajú teraz nič. Zara, H&M, GAP a podobné si teraz môžu povedať jediné: sťažujete sa? ok, tak my môžeme presunúť výrobu inam. A prepustia tak ďalších a ďalších zamestnancov.

Náklady na život v Bangladéši sú o 24.83% nižšie ako na Slovensku. Nájom je o 65.99% nižší ako na Slovensku. Za žiadnych okolností preto nemôžeme porovnávať naše platy s ich, rovnako ako sa nemôžeme porovnávať napríklad s Amerikou, kde majú vyššie platy, ale aj vyššie náklady na život ako u nás.

Priemerná ročná mzda zamestnancov v Bangladéši v rôznych odvetviach
Priemerná mesačná mzda pracovníkov vo fabrikách s oblečením v rôznych krajinách. Ako vidíme mnohé krajiny majú nastavenú mzdu na ich životný štandard a odzrkadľujú priemerné platy v podobných zamestnaniach v danej krajine.

3. LEPŠIE PRACOVNÉ PODMIENKY VS. PLAT

Mnoho z vás ale bude oponovať tým, že prečo títo zamestnanci nepožadujú lepšie pracovné podmienky. V každom zamestnaní platí, že čím vzrastá mzda, tým väčších benefitov sa v zamestnaní dožadujeme. Avšak, pracovníci vo fabrikách tretích krajín majú nízku produktivitu, čo vedie k nízkym pracovným štandardom a benefitom. Preto si radšej zvolia dostať plat a pracovať v zlých podmienkach, než zobrať nižší plat ale pracovať v čistom a bezpečnom prostredí.

Adidas v roku 2013 urobil rázne kroky pre to, aby mali zamestnanci u ich dodávateľov dobré pracovné podmienky a mzdu. Zrušil lokálne agentúry, ktoré zamestnávajú týchto ľudí, aby pracovníkov mohol Adidas zamestnávať priamo. Ľudia im tlieskajú za transparentný prístup, Adidas teraz pôsobí ako etická značka, všetci sú spokojní. No je to naozaj tak? Poďme si zobrať jednoduchú matematiku:

Dajme tomu, že vylepšenie pracovného prostredia pre týchto zamestnancov stálo Adidas 100 000 Eur. Výroba jedného trička ich stojí 0,50 Eur. Tričko sa predáva za 20 Eur. Sú dve možnosti, ako splatia renovácie v továrniach:

  • buď zvýšia predajnú cenu trička
  • alebo si znížia maržu

Logicky všetci budeme ukazovať na možnosť B, lebo veď prečo máme my ako kupujúci doplácať na nejaké opravy vo fabrikách kdesi v Indonézii. Ok, takže ak nezvýšia cenu trička (čo myslím, že ani neurobili), znížia si maržu.

Keď si znížia maržu, za účelom zachovania zisku, budú hľadať alternatívy, kde znížiť náklady, čo môže znamenať:

  • zníženie platov zamestnancov
  • nevyplatenie benefitov
  • prepustenie zamestnancov
  • zastavený nábor zamestnancov
  • zatvorenie niektorých pobočiek

po celom svete. Tých, čo predávajú na pobočkách, pracujú pre Adidas v kanceláriách, pracujú na ich zákazníckom servise, marketingovom oddelení a podobne. Človek si automaticky myslí, že celá marža ide do vrecka riaditeľovi a vlastníkovi firmy, pritom zabúdame, že sú v tom platy ostatných zamestnancov, rôzne dane, poistenia, nájmy.. My sa externe nedozvieme, aký malo skutočne dopad to, že Adidas zlepšil pracovné podmienky v Indonézii. A verím tomu, že ak by ste pre nich pracovali vy a jedného dňa vám manažér oznámi, že tento rok nebudú bonusy a tiež zabudnite na to sľúbené zvýšenie, pretože sa opravovali fabriky v Indonézii, asi by ste z toho nevyskakovali 2 metre od šťastia. Mimochodom, takýto krok môže mať nakoniec negatívny dopad aj na samotných zamestnancov v Indonézii – v rámci zachovania zisku, zamestnajú namiesto 10 iba 8 pracovníkov, ktorí budú pracovať dlhšie no nie za vyššiu mzdu, pretože budú robiť za 10tich.

Podobná situácia sa stala mojej svokre, ktorá pracuje v jednom svetovom korporáte. Raz kúpili fabriky v Malajzii, čo viedlo k prepusteniu 700 ľudí v Amerike a nulové bonusy a zvýšenia pre všetkých zamestnancov. Aj pre ňu.

AKÁKOĽVEK ZMENA MÁ VŽDY NEJAKÝ NÁSLEDOK A DOPAD. VŽDY.

4. ŠIKANA V ZAMESTNANÍ NIE JE LEN V BANGLADÉŠI. JE AJ NA SLOVENSKU. AJ V AMERIKE. JE VŠADE.

Ďalej sa často skloňuje šikana zo strany manažérov vo fabrikách, minimálne prestávky na toaletu, sexuálne obťažovanie, tresty za meškanie do práce a podobne. Samozrejme, že toto všetko je zlé a nemalo by to tak byť. Sklamem vás, no všetky hore vymenované situácie nájdeme po celom svete, či je to na Slovensku, v Anglicku, v Amerike alebo v Japonsku a v rôznych zamestnaniach či je to práca vo fabrike, v školstve, v hotelierstve, v kancelárii či vrcholový manažment.

Podľa prieskumu v USA v roku 2012 (Workplace Bullying Institute) 39% respondentov potvrdilo, že zažili mobbing (kolektívna šikana voči jednotlivcovi) a 58% povedalo, že mobbing aktuálne v práci zažívajú. Pri európskom prieskume 59% respondentov povedalo, že prežívajú v práci stres kvôli šikane zo strany kolegov.

Porovnanie nepríjemných situácii v pracovnom prostredí v EÚ a na Slovensku.
https://frcatel.fri.uniza.sk/hrme/files/2014/2014_2_02.pdf

Tak to vidíte, nie len vo fabrikách v rozvojových krajinách je na pracovisku problém. Pokiaľ viem, aj naši zamestnanci vo Volkswagene nemajú prestávku na toaletu, keď sa im zachce a majú striktný čas na obed. Sama som pracovala veľa rokov v gastronómii, je to tvrdá práca. Viete koľkokrát sme mali tak plno, že som sa dostala na záchod po x hodinách chodenia a o obede ani nehovorím. Ak mali kuchári plno, posledné čo riešili, je variť nám obed. Ak si náhodou aj na to našli čas, často som si dala jednu vidličku z obeda a dojedala som ho po 4 hodinách studený, keď som mala čas. No brala som to tak, že niekde začať musím a vedela som, že toto nebudem robiť celý život. A tak aj bolo. Presunula som sa do kancelárie, do nadnárodnej obrovskej spoločnosti a hneď som mala problematickú šéfku. Šikanovala, zvýhodňovala jej okruh kamarátov oproti ostatným, nepreplácala nám nadčasy (i keď to nešlo z jej vačku) a trestala nás za neskoré príchody. My, čo sme nepatrili do okruhu jej priateľov, sme boli stále u nej na koberčeku za veci, ktoré robili aj jej kamoši. A tak sme sa nahnevali, zobrali emaily, správy, dôkazy aké sa dali, a išli s tým za vyšším manažmentom. Viete, čo povedali? Urobili zo mňa totálnu kravu, čo ich otravuje s maličkosťami, ako je zlá komunikácia medzi manažérkou a tímom. Áno, povedali, že to náš tím má problém pochopiť čo od nás manažérka chce a máme byť ústretovejší. A to je obrovský americký korporát, žiadna fabrika kdesi v Indii. Chápete, čo tým chcem povedať?

DETSKÁ PRÁCA

Ľudia žijú v presvedčení, že detská práca v dnešnom svete neexistuje, pretože máme proti nej zákony. Preto keď vidíte fotku 9 ročného dievčaťa, ako sedí za šijacím strojom kdesi vo fabrike v Bangladéši, je vám clivo, smutno, ste rozhorčený a naštvaný. Pýtate sa, ako je to možné? Nuž kedysi, keď Eúropa či Amerika bola rovnako chudobná ako dnes Afrika či India, sme ani my nemali zákony proti detskej práci. Napríklad, v roku 1900 malo v Amerike asi 20% pracujúcich menej ako 16 rokov. Namiesto školy obsluhovali vo fabrikách zložité stroje a vykonávali veľmi nebezpečné práce. Americký Kongres zakázal detskú prácu na federálnej úrovni až v roku 1938. Na našom území sa s detskou prácou skončilo v roku 1908. Dovtedy deti bežne pracovali v poľnohospodárstve, v baniach, vo fabrikách so zápalkami, kde manipulovali s nebezpečným fosforom. Predstavte si, že by vtedy existovali v iných vyspelejších krajinách organizácie, ktoré by prišli a zrušili všetky fabriky, kde by pracovali deti. Myslíte si, že by po takom zásahu Európa či Amerika boli tam, kde sú teraz?

Americký senátor Tom Harkin v roku 1992 predniesol návrh (Child Labor Deterrence Act) zrušiť všetky zmluvy s dodávateľmi z krajín tretieho sveta, kde pracujú deti. V roku 1993 tak mnohé fabriky v Bangladéši zo strachu, že tento návrh prejde a že prídu o zmluvy, prepustili približne 50 000 detí. V roku 1997 sa do Bangladéšu vydali reportéri z UNICEF na prieskum a zistili, že tieto deti skončili v oveľa horších podmienkach: pracovali s kameňmi, kde ich museli zbierať a rozbíjať; aby prežili, žili na skládkach odpadu; žobrali na uliciach a dievčatá skončili ako prostitútky.

Väčšina detí v Bangladéši nepracuje vo fabrikách, ktoré vyrábajú produkty pre západný svet. Naopak pracujú v poľnohospodárstve či v domácnostiach (upratovanie, varenie, záhradkárstvo..). Poľnohospodárstvo pritom vykazuje viac zranení a je horšie platené, ako práca v továrni. To, že rodičia v rozvojových krajinách nechávajú pracovať svoje deti, nie je preto, že by boli sprostí, ale jedná sa o základný pud prežitia – sú tak chudobní, že každá koruna do rodinného rozpočtu má zmysel. A čím väčší rozpočet, tým je vyššia šanca, že dieťaťu rodičia neskôr zaplatia školu. Vzdelané dieťa neskôr bude pracovať v lepších pracovných podmienkach. Zvyšuje sa životný štandard rodiny aj ekonomika krajiny. Všetko so všetkým súvisí.

BOJKOTOVANIE SITUÁCIU LEN ZHORŠÍ

Keď uzrie svetlo sveta nejaká informácia o zlých pracovných podmienkach u dodávateľov značiek, ktoré si kupuje celý západný svet, väčšinou prvá vec, ktorú ľudská emócia spraví je: bojkotovanie týchto neetických značiek. Nechať sa uniesť emóciou však v tomto prípade nemusí nikomu pomôcť. Čo sa stane, ak je bojkotovanie značky úspešné: cena daného produktu na trhu klesne. Neznamená to, že by značka automaticky skrachovala. Stále bude vyrábať rovnaký produkt, ktorý má však teraz nižšiu hodnotu. Čo to znamená pre pracovníkov v továrni v rozvojovej krajine? Jeho pracovný čas za nezmení, dokonca ani čas, za ktorý daný produkt vyhotoví. Zmení sa však jeho mzda a uhádli ste, teraz bude nižšia. V opačnom prípade značka zruší zmluvu s daným dodávateľom, ten továreň zavrie a hádajte koľko ľudí ostane v chudobnej krajine bez práce? Pripomeňme si, že tieto krajiny nemajú sociálny systém nastavený tak, ako my a nič také ako príspevky nezamestnanosti tam neexistujú.

Čo je horšie sú organizácie, ktoré bojujú za zavretie týchto fabrík. Pretože niekedy je lepšie nechať veciam voľný priebeh a nepchať sa tam, kde pomoc z nášho pohľadu, má reálne úplne opačný efekt pre niekoho iného. Bežný človek vidí len to A: deti za šijacími strojmi, mužov v továrni bez vetrania, prácu na 10-12 hodín denne a nízku mzdu. To naštartuje negatívne emócie a chuť zastaviť to. Lenže, mali by sme vidieť aj to B: že nie je možné porovnávať životnú úroveň Európy či Ameriky s rozvojovými krajinami, že práce mimo fabrík sú horšie platené a často fyzicky náročnejšie, že zastavenie týchto továrni tie krajiny ekonomicky nikam neposunie.

Okrem iného práca vo fabrikách presúva ľudí z vidieka bližšie k mestám, čo opäť pomáha ekonomickému a sociálnemu rastu. Vyšlo najavo, že tieto presuny dobre vplývajú aj na život žien – zatiaľ čo v dedinách sú vo veľmi nízkom veku tehotné a sú často tlačené do svadieb, ženy pracujúce v mestách otehotnejú neskôr s čím súvisí aj ich voľba partnera.

Naozaj si myslíme, že my tu z našich fajnových bytov a domovov, s plnou chladničkou, dvomi autami, novými mobilmi, kávičkami, reštikami.. vieme lepšie, čo tí chudobní ľudia potrebujú, než oni sami?

PREČO SÚ TIETO FABRIKY POTREBNÉ

Továrne a fabriky sú veľmi dôležité pre ekonomický vývoj krajiny. Niekde tento proces môže trvať 150 rokov (ako tomu bolo v Anglicku či USA), inde 30 rokov (ako v Japonsku, Južnej Kórei, Hong Kong či Taiwan).

Keď v danej krajine otvorí firma továreň, prináša na dané miesto nové pracovné miesta a novú technológiu. Technologický pokrok zvýši efektivitu práce, s čím súvisí vyššia mzda. Ako sa otvorí viac fabrík a tovární, pre ľudí to znamená viac možností a zrazu sa dostávame do situácie, kedy samotná firma bude o zamestnanca bojovať. Pokiaľ hnutia nezastavia tento vývoj, tieto krajiny budú napredovať oveľa rýchlejšie. Čo sa stane potom? Postupne začnú ľudia továrne opúšťať, firmy ich budú zatvárať a presúvať do ešte chudobnejšieho sektora. Svetové ekonomiky dlhodobo ignorujú Afriku. Nuž keď bude India či Bangladéš tam, kde je Európa teraz, príde aj na Afriku a viacerí predpokladajú, že sa mnoho svetovej výroby neskôr presunie tam.

Naozaj to vo vás nerezonuje ani trochu našu históriou? Veď koľko tovární sme tu kedysi mali a v dnešnej dobe ledva nejakú nájdete. Ide to všetko s rozvojom krajiny. Ak by sme presunuli všetky práce z chudobných krajín naspäť do Európy či Ameriky, viete ako by stúpla cena produktov? Zoberte si náš dnešný zákonník práce. Čo všetko by musel zamestnávateľ zamestnancovi dať, aby mu išiel niekto do továrne robiť. Najskôr by mu dal minimálnu mzdu. No viete, čo mu na to domáci povie? Že mu kašle na takú robotu. Prečo? Lebo ma oveľa viac možností, kde pracovať. Dopadlo by to tak, že by sme importovali pracovnú silu z chudobnejších krajín, čo sa aktuálne na slovenskom pracovnom trhu už deje.

Predsa len, ak by sa výroba presunula naspäť, ak by sme kupovali lokálne vyrobené drahšie produkty, stále to tým chudobným ľuďom v rozvojových krajinách nijako nepomôže.

ČO ODPORÚČAJÚ EKONÓMOVIA

Ak už hnutia majú potrebu bojovať proti týmto fabrikám, nech svoju snahu zamerajú skôr na to, čo my vo vyspelých krajinách vieme pre nich urobiť. Ekonómovia odporúčajú vyspelým krajinám vytvoriť pracovný program pre ľudí z tretích krajín. Môže byť krátkodobý, no jedna osoba takto vie zarobiť peknú mzdu, s ktorou sa vráti domov a dokáže zlepšiť životný štandard svojej rodiny. Týmto krajinám by tiež pomohol export ich lokálnych produktov do západných krajín. Ak chceme týmto ľuďom pomôcť, mali by sme im dať nové možnosti a nie uberať z tých, ktoré aktuálne majú k dispozícii.

Všeobecne ekonómia odporúčajú situáciu nechať tak a dať rozvojovým krajinám čas na prirodzený vývoj. DOKÁŽEME TO?

ZDROJE

https://www.averagesalarysurvey.com/bangladesh

https://frcatel.fri.uniza.sk/hrme/files/2014/2014_2_02.pdf

https://www.numbeo.com/cost-of-living/country_result.jsp?country=Bangladesh&displayCurrency=EUR

https://www.econlib.org/library/Columns/y2008/Powellsweatshops.html

https://www.adamsmith.org/blog/international/sweatshops-make-poor-people-better-off

https://qz.com/1540275/5000-garment-workers-in-bangladesh-were-fired-after-protesting-low-wages/

http://www.salaryexplorer.com/salary-survey.php?loc=18&loctype=1#disabled

Podobné články

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.