Asi toľko mi napadlo, ako som sa vrátila z nedávnej dovolenky a po príchode na Slovensko dostala studenú sprchu. 2 týždne na Zanzibare ma nabili energiou, tamojší ľudia neriešia, nič nie je pre nich problém. Ak niečo nefunguje, radi pomôžu a vybavia aj keď majú po to bežať do vedľajšej dediny. Napríklad, prišli sme o 4 ráno a chalan, u ktorého sme si objednali auto, nám ho o tejto hodine bez problémov na letisko priniesol. U nás? Neexistuje! Samozrejme, je absurdné porovnávať náš európsky život s tým africkým. Ale pohľad na svet a pokoru k ostatným ľuďom si zobrať môžeme, nie?
Vždy takto po návrate z podobných destinácii si veľmi uvedomujem tieto rozdiely. U nás sú všetci nevrlí, lenivý, nič sa nedá a každého len otravujeme. Prečo sa teda nevieme tešiť z maličkostí? Po príchode z afrického ostrova som doma ocenila úplne primitívnu vec a to, že sa môžem napiť vody z vodovodného kohútika. A svet bol hneď krajší 🙂 Ale aby som prešla k tomu, čo ma primälo k napísaniu tohto článku. Zo Schwechatu sme naspäť do Bratislavy cestovali autobusom. Ako sme nastúpili kamoš si potichu pospevoval jednu pesničku, ktorá nám na Zanzibare stále hrala v hlavách. Dlho mu to nevydržalo, lebo sa naňho osopila pani sediaca cez uličku, že si neželá aby spieval, lebo je dcéra muzikanta a veľmi dobre ho počuje. Uff.. na Zanzibare by sa domáci k nemu pridali a spievali by tiež. Chápete ten rozdiel? A spieval si fakt pre seba, nie sme hulváti aby sme vybliakovali ako opití Angličania. Slovenskej náture však vadí hocičo..
Ja sa napríklad týmto nedám vytočiť ani odutými predavačmi ani lenivcami v službách. Vždy sa nad tým skôr pousmejem a poviem si, čo sa tomu človeku muselo v ten deň prihodiť, že nevie ani len pozdraviť či sa normálne správať k okoliu. Starosti mi robia oveľa väčšie životné problémy a preto sa snažím nerozhodiť a držať si dobrú náladu pokiaľ je to možné. Ako ste na tom vy? Robíte si z maličkostí starosti či radosti? 🙂
Top: Aliexpress (nenašla som rovnaký)
Sukňa: Aliexpress; veľkosť L
Kabelka a sandálky: z výmeny, netuším značku
Fotila: Gabriela Ujcáková
Krásný článek, naprosto souhlasím! Všimla jsem si, že v poslední době se třeba nikdo už na ulici jen tak neusmívá…já jsem fakt hodně pozitivní člověk a usmívám se pořád. Když mě pak lidi vidí, automaticky prostě jenom zvednou obočí, jestli náhodou nejsem blázen:D. A když slyším si někoho zpívat, tak mi to vždycky hrozně zlepší náladu:D.
Windy pink style
Presne, tiež mi spievanie zlepší náladu, lebo ak si človek spieva, nemôže byť predsa smutný 🙂
Vôbec netuším kedy a prečo sa stredoeuropania stali takými uzkoprsimi a vážnymi jedincami, ktorí sa majú asi najhoršie na svete. Tiež ma to mrzí pretože naši predkovia boli veselý a spoločenský národ. No niekde sa stala chýba a zabudli sme si ten náš myši život užívať. Akokeby nejaká zábava a pomoc iným bol trestným činom. No ja som stále plávala proti davu a keď mám chuť spievať spievam, keď tancovať tancujem keď plakať plačem. A odkedy sa mi narodil syn užívam si maličkosti a teším sa z nich opäť ako dieťa. Učím sa od neho ako naplno žiť. A skutočne som vďačná aj za to, že sa ráno zobudím a večer zaspávam medzi úžasnými chlapmi, robím prácu ktorá ma baví, mám čo do úst a zdravie celej rodiny. Pretože skutočne na ničom inom nezáleží.
Výborný článok a aj naďalej si užívaj života naplno.
Presne čo vravíš som počula od viacero mamičiek – že v momente ako je žena matkou, nerieši blbosti a nad mnohými vecami mávne rukou. Je to asi logické, že zrazu má v živote niečo, čo je dôležitejšie, čo je krehké a je ako nepopísaný papier 🙂 Každopádne takých ľudí by malo po Európe behať viac, čo si nerobia nič z toho, že si pospevujú či bezdôvodne sa usmievajú 🙂
Také tak vnímám rozdíly. Mnohokrát stačí jet pouze do Německa, či Rakouska, kde se třeba proti ČR lidé vic zdraví a to především i v obchodech. Každý každému drží dveře a dost se usmívají. 🙂
Já osobně si někdy dělám vrásky z maličkostí a řeším vše možné a kolikrát jsem vzteklá na ostatní, ale pak jsou chvíle, kdy se to všem snažím vynahradit.
Somethingbykate
Keď som pracovala v Nemecku tiež som si tej zdvorilosti všimla, predavačky sa s ľuďmi normálne rozprávali, komunikovali ako ľudia, usmievali sa. Ťažko povedať, či je to platom, kolektívom, vedením.. ja si totiž myslím, že v práci je najmä najdôležitejšia pohoda a nie až tak peniaze. Ak by naša predavačka aj dostávala 2000eur ale mala otrasné pracovné podmienky, myslím, že by ju to k úsmevo neprimelo.. ale to už som odskočila do úplne inej témy 🙂
Krásně napsaný článek taky se přidávám k tomu, že vnímám rozdíly a všímám si toho kdekoliv na ulici. Já se osobně snažím být optimista a snažím se díky tomuhle vyhýbat stresu ale to je na každém z nás, jaký k tomu máme postoj a hodně lidí, co si takhle všímám ho má negativní.
TheBlondieTale
Presne tak 🙂
Živo sa mi pri čítaní vybavilo, ako sme plní dojmov z takýchto milých príhod po Istanbule, o ktorých si povieme, že na Slovensku by sa nám to neprihodilo, prileteli do Bratislavy. Bolo ráno asi šesť hodín, v autobuse z letiska do mesta bolo asi 10 ľudí, pred autobusom nik, iba my dva s batohmi a autobusár nám zavrel pred nosom dvere a odišiel, akože nás nevidí. Darmo sme naňho kývali a potom nadávali… Bola to taká tá facka, vitaj na Slovensku. Ale my všetci sme Slovensko, a ako sa správame ako jednotlivci, tak sa potom aj na Slovensku žije:).